Recenzia: Libertas – Vzorec času (Oliver Hunt)

Keď niekto spomenie meno Oliver Hunt, nad hlavami sa väčšine z nás zjaví buďto otáznik, ak nám nechýba trocha obrazotvornosti, alebo len prázdnotou zívajúci obláčik. Kto to je? Čo to je? Priezvisko mám čítať s účkom alebo mám hrať formu a kriviť si hubu angličtinou? 🙂 Internety veľa nehovoria a parom ich bral, ale…

Vody mojej pozornosti rozčeril Oliver tým, že pustil do sveta svoju knižnú prvotinu Vzorec času, ktorej chce odoprieť život eremitu – ide totiž o prvú časť trilógie Libertas. Znie to sľubne a autor má podľa mňa dobre nakročené k tomu, aby sa nad hlavami čitateľov začali zjavovať kreatívnejšie asociácie než interpunkčné znamienka.

Vzorec času je epický príbeh silného akčného kalibru, patriaci do kreatívnej sci-fi fajty, ktorú mám ja osobne rád. Mimoriadne dobre mi táto kniha urobila najmä po dočítaní Dní odpustenia od Eleny Ferrante, ktorá mi trocha deptala dušu. Pri Vzorci času som si nemusel krčiť šedú kôru mozgovú, stačilo sa pustiť a už to išlo samo, strmo a dynamicky až do konca.

Oliver Hunt má štýl, takpovediac, nasmradnutý iróniou. Aleluja, glória, hurá. Konečne trocha nadhľadu, za ktorý som autorovi naozaj vďačný. Hoci mi niektoré scény prišli predvídateľné a občas sa autor nevyhol floskulám, vážne som sa neraz zabavil na tom, ako to Oliver napísal. Väčšina postáv, a najmä tá hlavná – pretekár Ivica –, dostali do vienka drzý charakter kombinovaný s nejakým tým povahovým defektom, vďaka čomu neboli protagonisti nudní ani fádni.

Pri čítaní tejto knihy sa ocitnete v akomsi alternatívnom svete, ktorý je zo zákulisia ovládaný tromi vzájomne súperiacimi tajnými organizáciami. Nadľudské schopnosti, naháňačky, súboje na ostrie čudného sci-fi noža, super technológie, motív vyvoleného… Všetko je tam. Chýbajú už hádam len divotvorné neviditeľné príšery. 😉

Musím povedať, že som trocha sklamaný z toho, že prvý diel neponúkol nejaký ucelenejší záver. Akoby autor ani neplánoval písať trilógiou, ale dotlačil ho k tomu trh, ktorý uprednostňuje tri stručnejšie knižky pred jednou tlstou. Príbeh Ivicu, jeho kamaráta a odvážnej policajtky, ktorí sa nechtiac ocitli uprostred globálneho supertajného marazmu, preto skončil tak nejak nijak.

Nevadí, kniha sa čítala veľmi príjemne, bavil som sa a naozaj som zvedavý, kam sa príbeh posunie v druhej časti. Verím, že si Oliver popri kreativite zachová aj tú príjemnú dávku irónie. Knihu neodporúčam hĺbavým typom, už vôbec nie chronickým realistom. Avšak čitatelia s chuťou na hučiacu fantastiku, epickú akciu a oddychovku s dávkou uštipačného humoru zhltnú tento čerstvý knižný počin „na posedenie“.

Dúfam, že na druhý diel nebudeme dlho čakať a že kým sa ocitne v kníhkupectvách, dopátram sa, ako sa autorovo meno číta. 😉