Pristúpil som k bankomatu, z ktorého trčalo 30 eur. Len tak, nepovšimnute. Aké milé… Vzal som ich, poobzeral som sa okolo. Vlastne som bol celkom bezradný, lebo mať 30 eur v ruke a nevedieť čo s nimi, to som vlastne nikdy zažil. 😉 Nikto sa k peniazom nehlásil a na sekundu mi prebehla hlavou myšlienka, ...
Nechcem sa ja miešať do politiky. Fakt. Fuj. Robím, čo môžem, nezapájam sa do nenávistných diskusií, trollovania, zosmiešňovania iných pre inakosť názorov ani nemám vo zvyku písať niekomu do komentára, že je o múr oplieskaný pohlavný úd, hoci som aj o tom skalopevne presvedčený. S prichádzajúcimi voľbami túto úlohu robí už dosť dobrovoľníkov. Asi preto ...
Milí Ježiško, Santa Claus, Ded Moroz, Papa Noel a vám podobní, tieto Vianoce si želám… hou, hou, hou… aby ste si darčeky strčili niekam, kam vám slnko nezasvieti. 😀
Keď som sa ako malý špunt na niečo zlostil, až som vyvádzal, o zem sa plieskal, babka sa ma zvykla pýtať: „Pán doktor, nervy?“ A dookola. „Pán doktor, nervy? Pán doktor, nervy?“ Išlo ma poraziť… Doteraz neviem, či to bol viac neškodný humor, výsmech alebo varovanie, že už jej samej zo mňa nervy praskajú. „Pán doktor, nervy?“ ...
Poézia je pre mňa ako metafyzika vesmíru – zaujímavá, ale prd o nej viem. Paradoxne, mali ste ma vidieť na maturite, keď som rozoberal báseň Ivana Kraska. To sa kreativita točila ako voda a jej príslušenstvo, keď spláchnete. Riadiac sa pravidlom „hovor veľa a presvedčivo“ som v básni videl aj to, o čom sa básnikovi ...
Milý čitateľ, vedz, že na svete existujú miesta, kde dochádza ku karmickému vyrovnaniu zdravotnej nežičlivosti osudu. Na týchto miestach plynie čas opačným smerom. Priestorové vnímanie sa tu láme do fraktálov a jednotlivec je konfrontovaný s psychedéliou ľahkosti vlastného bytia, existencie mimo reálny vesmír… Tieto miesta ľudovo aj oficiálne označujeme ako kúpele.
Málokto mi to verí, ale vážne žijem na hrane. Niekto by možno povedal, že som adrenaline junkie, a mal by veru pravdu. Neplávam pritom so žralokmi, nešiniem si to po slovenských výtlkoch stopäťdesiatkou, nedávam si lakeť z okna, keď sa točím na kruháči… Ale.
Tuším je dnes všetko nastavené tak, aby sme sa vospolok nechali postihnúť nejakou bipolárnou poruchou… Vážne ma začína trápiť idea doublethinku. (Verím, že každý čitateľ románu 1984 od Orwella vie, o čom hovorím.) V podstate ide o to, aby bol človek presvedčený, že je niečo biele a zároveň čierne, a prišlo mu to celkom prirodzené a normálne.
Dnes som prišiel do kaviarne, v ktorej parkujem svoj zadok vždy, keď nestíham ranný spoj. A zrazu som sa dočkal štamgastského gesta… Ešte som ani nestihol pohnúť hovoridlami, a pristala mi na stole čierna káva s minerálkou. Sprvu som si aj myslel, že sa čašník sekol, ale nie, on už presne vedel, po čom moje nevychrápané oči sliedia.
V tomto skutočnom príbehu figurujú dva rušne, jeden železničiar, pasažieri z Tornale a Jack Daniels. Nastúpil som do vlaku, ktorému sa z neznámych príčin pokazil rušeň – nehorel, len tak tíško zomrel. To sa stáva.
