O tom, čo sa stalo, hoci sa to nestáva

V tomto skutočnom príbehu figurujú dva rušne, jeden železničiar, pasažieri z Tornale a Jack Daniels.

Nastúpil som do vlaku, ktorému sa z neznámych príčin pokazil rušeň – nehorel, len tak tíško zomrel. To sa stáva. Svojim tragickým odchodom zarmútil a naštval mnohých cestujúcich, najmä jedného hulváta, s ktorým sa stretneme na konci tohto krátkeho rozprávania.

Našťastie, rušeň mal charakter a skonal ešte v Bratislave (na Vinohradoch), nie dakde uprostred poľa ako niekoľko jeho neohľaduplných kolegov v krátkej minulosti. Tak sa stalo, že o polnoci, keď som už chcel v posteli rátať ovce, trčal som uväznený v kupé s postarším manželským párom z Tornale. To sa stáva.

Viola a Štefan mi najskôr vysvetlili, kde sa Tornaľa nachádza, a ja som im hneď potom objasnil, prečo som z geografie taký sprostý. Školský systém sem ale teraz nepleťme. Moja neznalosť geografie nie je predsa ničím neobvyklá, veci, čo sa nestávajú, sa začali diať až po tom, čo sme sa rozrozprávali a v duchu uvažovali, kto z nás troch bude zjedený ako prvý, ak tu uviazneme na veky.

Zrazu sa s námahou otvorili dvere kupéčka a objavil sa v nich neznámy ksicht, ktorý nám vysvetlil, čo sa s vlakom vlastne deje. Uznaj, milý čitateľ, že toto sa až tak často nestáva, pretože nevedomosť pasažierov je v takýchto situáciách často úzkostlivo chránená a strážená ako štátne tajomstvo.

Neznámy návštevník vytiahol z tašky šálky, instantnú kávu a rýchlovarnú kanvicu s horúcou vodou!

„Kávu?“

„Čože?“

Zadivil som sa, ale neodmietol.

Vytiahol z tašky Jacka Danielsa.

„Whisky?“

„Čooožeee?“

Zadivil som sa znova, neodmietol som znova. To sa mi občas stáva… 😉

Po tomto vrcholne duchaplnom a rozvetvenom dialógu nám neznámy vysvetlil, že je zamestnancom železníc, ale teraz nie je službe. Z okna videl, že rýchlik stojí tam, kde by o takom čase nemal stáť. Vedel, že je zle, a tak zbalil občerstvenie a hybaj ho pomáhať. Dobrovoľne. Zadarmo.

Vyhlásil som, že ďakujem a že mám v káve viac whiskey ako vody, ale to už on smeroval k ďalším nešťastníkom v ďalších kupéčkach.

Jeho putovanie trvalo len krátko, pretože po všetkých týchto neobvyklostiach chalan narazil na jeden celkom typický slovenský obyčaj. – Niekto ho s prehľadom poslal do p… partie situovanej medzi pupkom a kolenami ženského tela. To sa stáva, tuším, akosi pričasto.

Približne o hodinu a pol neskôr dorazil druhý rušeň. Zapriahli ho a vypravili na cestu, ktorú jeho predchodca nezvládol. Viola, Štefan a ja sme sa potešili, že nezomrieme, a svorne sme skonštatovali, že free káva s wiskey vo vlaku s neznámymi o polnoci… To sa veru bežne nestáva.

Mimochodom, ten železničný dobrovoľník s občerstvením sa volal Peťo. Ten hulvát, ktorý mu vynadal, meno nemá.