Blokové štrapácie

Karel Čapek by na mojom mieste možno napísal Válku s bloky, Bohumil Hrabal by sa pochlapil s novelou Ostře sledované bloky a Erich Maria Remarque by sa posťažoval, že Na papieri nič nové… No ja čučím do wordu a ašpirujem na výhru národnej blokovej lotérie.

Nebudem sa ti tu sťažovať, že mi mrzne mozog a tlačidlo delete mi štrajkuje na klávesnici kvôli nedobrovoľným nadčasom, skôr sa chcem zamyslieť nad tým, čo s tým.

Moja dobrá známa mi povedala, že píše, keď dostane slinu, a keď ju nedostane, kašle na to. No poviem ti, keby som zvolil tento pracovný postup, tak kašlem ako tuberák a nič z toho. Píšem po večeroch, keď mám trocha času a energie, žiaľ, nie vždy sa tetuške múze zachce aspoň odpľuť si mojím smerom.

Vravím si, „no a čo, idem do toho, prečítam si pár už napísaných strán, vtiahne ma to do deja, jáj, dobre bude…“ Jáj, a nie vždy dobre bolo. 🙂 Takže zachytávam myšlienky a skúšam, či niektorá z nich stojí za niečo. Naposledy som rozpísal asi tri nové nápady, ktoré boli celkom mimo misu, ale bavilo ma ich len tak doťahovať. Nakoniec som sa fajnovo rozpísal a odštartoval som celkom novú poviedku.

Možno si povieš, že tak fajn, aspoň dačo. Ale podľa takého Romana Viewegha, autora niekoľkých tuctov kníh (napr. Účastníci zájezdu), z ktorých bolo mnoho sfilmovaných, to asi fajn nie je. Raz totiž vravel, že vždy pracuje len na jednej knihe, nenechá sa svoju pozornosť rozptyľovať viacerými projektmi.

Evidentne nemám Romanovu sebadisciplínu. Ale vieš čo? 🙂 Aj tak som rád, že som tej mrchavej múze zvonil tak dlho, až nakoniec zdvihla telefón a povedala aspoň haló.

Otázka do sveta: Koľko blokov treba na rozsvietenie jednej žiarovky? 😉