Malá hejterská reflexia

Zastrčiť nos do knihy je fantastická vec, ktorá navonok vyzerá ako tá najväčšia nuda na svete. Nikto pri tom nežongluje s naštartovanými motorovými pílami ani nebeatboxuje skladby Imagine Dragons, veď ide o výsostne vnútornú hru na emočné a vedomostné struny. Toto všetko je jasné, no aj napriek tomu mám v hrudi bolesť, akoby ma rezali papierom po srdcovej chlopni, keď vidím, ako je niekedy slovenská literatúra propagovaná.

Zrejme si zachytil, že tu na Slovensku už 21 rokov prebieha poviedková súťaž, ktorá má na konte naozaj veľa úspechov. Všetka česť. Dlho som túto súťaž periférne evidoval, tento rok som sa prizrel lepšie…

A ovalil ma puch ako pri otvorení storočnej almary. Zažil som koginitívnu disonanciu – sledoval som niečo s prívlastkom 2017, mladých ľudí na scéne, aktuálnych skokanov v literatúre, ale nos sa mi plnil prachom, oči hľadali vrásky a vyrastené šediny, uši zaplavovala hadia uspávanka, pánty mi hrdzaveli, srdce zatúžilo pozerať v domove dôchodcov staré časti kriminálky Derrik a pomaličky a pokojne zomrieť.

Sorry, za melodrámu, milý čitateľ, necháp ma zle. Nechcem tu komentovať úroveň účastníkov, súťaže a podobne, na to som malý pán… Ale ak je toto duch slovenskej literatúry v roku 2017, tak ten duch patrí k telu, ktoré pošlo bez toho, aby objavilo, na čo slúži ľavé tlačidlo myšky.

Našťastie som sa už spamätal a od čítania slovenskej literatúry ma tento marketingový počin neodradil. Dúfam, že ani teba. 🙂