Pán doktor, nervy?

Keď som sa ako malý špunt na niečo zlostil, až som vyvádzal, o zem sa plieskal, babka sa ma zvykla pýtať: „Pán doktor, nervy?“ A dookola. „Pán doktor, nervy? Pán doktor, nervy?“ Išlo ma poraziť…

Doteraz neviem, či to bol viac neškodný humor, výsmech alebo varovanie, že už jej samej zo mňa nervy praskajú. „Pán doktor, nervy?“ Keď som tú vetu počul, išlo ma ešte viac rozdrapiť. Fakt nerozumiem, čo tým chcel autor povedať… 😀

„Pán doktor, nervy?“ To sa tak starká spytovala, či má pacient, vnuk jej milovaný, duševný problém?
„Pán doktor Nervy?“ To ma tak sarkasticky oslovovala a jasne mi dávala najavo, akou oblasťou expertízy sa mám v budúcnosti zaoberať?
„Pán doktor, nervy…“ trénovala si odpoveď pre špecialistu, keď ho v dohľadnej dobe príde navštíviť a on sa jej opýta, čo ju trápi?

Babkina slovenčina má svoje trhliny, prepadliská, tiesňavy aj úžiny typické pre prostredie južného Slovenska. Aj preto bolo „pán doktor nervy“ významovo neurčité a svojim spôsobom vždy veľmi vtipné.

Nedávno som celý deň zvládal latentne stresové situácie s humorom, nadhľadom a dojmom, že pohoda, keď zrazu so mnou odmietla spoluprácu tá je…,  vydr…, sku… tlačiareň v práci! Odletel mi dekel. Valila sa síra pekelná.

Dávno sa mojej duši tak neuľavilo, dávno sa v mojej prítomnosti neprežehnalo toľko ľudí naraz… Vytúžená katarzia prebiehala presne tak, ako by naozaj nemala. Keď sa v mojej hlave ozvalo to spýtavé „pán doktor, nervy?“

Spolu s úľavou prišila spomienka. Hej, hej, taká tá patetická, ale zato úsmevná.

Som rád, že sa mi táto veta prehráva na zaseknutom mentálnom gramofóne vždy, keď z mojej asertivity odpadne začiatočné a-.

Tak si vravím, že občas tie generácie pred nami ani netušia, za aké blbosti sme im srdečne vďační. 🙂