Recenzia: Chuť zabiť (Václav Kostelanski)

Brilantína je brilantné slovo. Veľmi sa divím, že nám ho hipsterina ešte nevrátila do aktívneho slovníka. Václav Kostelanski pozná slovo brilantína a vďaka zbierke poviedok Chuť zabiť som to slovo videl asi prvý raz v živote použité vo vete. Milý čitateľ, je to debilina, viem, ale ja som za to autorovi naozaj vďačný. 😀

Autor má výbornú a širokú slovnú zásobu, z ktorej vyberá tie správne atmosférické a dobové slová. Pri jeho poviedkach chrochtal blahom môj mentálny lexikón.

Chuť zabiť je debutová zbierka Václava Kostelanského, ktorý svoj um dokázal výhrou vo viacerých literárnych súťažiach. Naozaj si nemyslím, že sa jeho poviedky páčia každému, mňa si však získali. Sú tak správne nahnité. Nie hnilé, nahnité. Čpie z nich dekadencia, ale nie depresia, cítiť z nich zubatú úsmevnosť, tragikomiku.

Hlavné postavy sú na okraji záujmu spoločnosti pre ich obyčajnú prízemnosť i prízemnú neobyčajnosť. Príbehy majú veľmi zaujímavý dej, do ktorého často zasahuje imaginácia, sny, bludy a preludy. Poviedky sa nedržia zábradlia reality, púšťajú sa ďalej. Chvalabohu.

Myslím, že na svoje si príde každý, kto má rád krátke žánre s vypointovanou iróniou a kto nie je útlocitný pri témach ako alkoholizmus, gamblerstvo, kriminalita, viera, fyzické násilie, sex a podobne.

Mimochodom, táto zbierka je len taký liliput. Maličké to dačo, do vrecka na kabáte sa zmestí. 8 poviedok, ktoré prečítate aj v MHD postojačky.