Smrť Valentínovi

„Som taká rada, že si mi nekúpil kvety.“

„Rado sa nestalo.“

„Mrkaj, ďalšia flóra,“ zahlaholila a pobavene mykla hlavou smerom k čašníkovi, ktorý už nevedel, z akej zadnice má vytiahnuť vázu pre najnovší rezaný prírastok.

„Hm, niekto si chce dnes vrznúť,“ zhodnotil pri pohľade na bohato zdobený tucet ruží.

„Keby si mi niečo také kúpil, vláčil by si to domov sám… A zaručene by si si nevrzol.“

„Ale vrzol,“ žmurkol na ňu s do krajnosti vyšponovanou grimasou.

„Máš porážku?“

„Srdcový kolaps, láska moja jediná.“

„To lebo zas myslíš na sex.“

„Aspoň jednu valentínsku tradíciu predsa treba dodržať.“

„Ak si dobre spomínam, minulý rok si sa ožral ako doga.“

„Ty si ma ožrala.“

„Aby som mala od teba pokoj.“

„Pomohlo?“

„Čiastočne.“ Odlepila si ruku z jeho dlane a začala ho hladkať po predlaktí. „Bol si neodbytne prítulný… A potom si tak vášnivo chrápal, až som sa z toľkej romantiky presťahovala do obývačky.“

„Dnes ti všetko vynahradím,“ zastrájal sa s lesklým pohľadom.

„Hej? Pre zmenu ožerieš ty mňa, budeš ma vláčiť domov a počúvať moje oplzlé reči, miláčik?“

„Pre teba čokoľvek, srdiečko… Čašník, ešte jedno červené! Ďakujem.“

„Čašník, rovno dvakrát, ďakujem.“