Zo zákulisia časopisu

Čau, čitateľ, rád by som ti predstavil Jaroslavu Marekovú. Už 5 rokov úspešne vydáva magazín Radar, rozlietaná je na všetky strany, najmä počas mesačnej uzávierky. Je jasným dôkazom toho, že mediálny svet sa točí akosi rýchlejšie než ten ostatný. Neveril som, že si nájde čas na historicky prvý rozhovor pre Ahoj knihu, ale predstav si, podarilo sa!

Pravidelne ti chcem prinášať príbehy ľudí, ktorí sú super, lebo dokázali publikovať skvelé veci. „O úspešnej Marekovej, ktorá začala ako 26-ročná vydávať časopis, sa porozprávame, keď budeme spolu oslavovať desiate, pätnáste, dvadsiate narodeniny Radaru,“ so smiechom reagovala Jaruš na otázku o jej úspechu. Ale nenechal som sa odradiť a zisťoval som ďalej.

Pokoru bokom, ľudia, povedzme si pravdu, vydávať 5 rokov tlačený časopis v SR nie je len tak.

Písanie je to pravé

Od prvého vydania Radaru som jeho veľkým fanúšikom, no priznám sa, a hanba mi, že ani ja som si nebol istý, či sa dievča pri realizácii svojho sna škaredo nepopáli… A teraz, hľa, sedíme na Zlatých pieskoch, Jaruš natáča kamera (bude video pre čitateľov), kvôli svetlu sedí veľmi nepohodlne, ale za tých 5 rokov preskákala horšie veci. Ja si hoviem v chládku, takže pohoda. :-p

Jej príbeh začína ako pekné klišé. „Ako malá som chcela byť spisovateľkou.“ No uznaj, poznáme to asi všetci. „Písala som najmä básne,“ priznáva a dobre sa na tej spomienke baví. „Ale ako roky pribúdali, zistila som, že spisovatelia majú ťažký chlebík. Vydať knihu nie je sranda, viem, čo finančne, časovo a organizačne predstavuje vydanie jedného čísla časopisu…“

Vyštudovala históriu a žurnalistiku. „Popri škole som sa ako slepé kura k zrnu dostala k prispievaniu do jedného časopisu a vtedy som si povedala, že toto je ono, ja to písanie chcem, toto je to moje.“

Pracujem hurá systémom

K tvorbe časopisu je treba vedieť viac než len dobre písať. Môžem potvrdiť, že Jaruš píše skvelé úvodníky, okrem toho však robí rozhovory so známymi osobnosťami alebo celebritami (pretože to nie je to isté ), rieši inzerciu, tvorí a realizuje reklamné kampane, vedie tím spolupracovníkov a keď je treba, rozváža časopis na distribučné miesta… „Je to mravčia práca, ktorú málokto vidí. Nechcem povedať, že to robím sama, pretože mám okolo seba skvelých ľudí, ktorí sú mi veľkou oporou, ale väčšinu marketingových, obchodných a redakčných aktivít zastrešujem ja.“

Ako sa jej podarilo prehrýzť sa cez prvé roky? „Pozri, ja niekedy pracujem hurá systémom. Keď mi niečo napadne, tak chcem ísť rýchlo do toho, lebo je to super, hoci ešte neviem ako, s kým, koľko to bude stáť…“ Priznávam, že tento euforický prístup mi je blízky, preto som presne vedel, o čom hovorí. „Radar bol tiež jeden z tých mojich šialených hurá nápadov. Občas sa vyslovene musím krotiť, aby som nepracovala naraz na sto veciach.“

„Hovorí sa, že prvý rok je najťažší, ale v mojom prípade mi dali najviac zabrať druhý a tretí rok,“ zaspomínala si šéfredaktorka Radaru a priznala, že keby hneď na začiatku vedela, čo všetko ju tie osudné roky postretne, možno by si ten časopis aj rozmyslela. „Počas prvého roka si plný elánu, energie, vieš, že to nezačne hneď sypať nejaké veľké zisky, ale si s tým zmierený. Keď sa však počas druhého roka nedostaví taký úspech, ako čakáš, musíš reálne zvažovať, či zavrieš krám alebo budeš bojovať ďalej. Je to biznis ako každý iný, človek ho robí preto, aby sa tým uživil.“

Štatistiky dávajú Jaruš za pravdu. Je desivé, koľko malých biznisov neprežije svoj druhý rok. Ľudia, v tejto republike treba robiť niečo na podporu malého podnikania. Nie je náhodou chrbtovou kosťou dobre fungujúcej ekonomiky?

Realizácia vie byť peklo

Nech už boli krízy akékoľvek, Jaruš si nespomína na žiadny veľký kreatívny blok. „Nápadov môžeš mať iks, ak ťa to baví, prichádzajú samé. Už teraz napríklad rozmýšľam nad tým, ako oslávi Radar ďalšie narodeniny. Avšak od momentu, keď mi v hlave skrsne nejaký nápad, je to niekedy pekelná cesta ku dňu jeho realizácie.“  

Milý čitateľ, možno aj z vlastného života vieš, že dať správne meno vlastnému projektu môže byť tiež slušný horor. Jaruš ma mierne šokovala, keď sa rozrozprávala o výbere mena Radar. „Až teraz som s ním naozaj že v pohode. Myslím, že teraz to už môžem vysloviť,“ povie a podľa jej výrazu usudzujem, že vníma, ako jej slová znejú nahlas. „Nápadov bolo viac, hoci si už vôbec nepamätám ani tie, ktoré sa dostali do užšieho výberu. Chceli sme niečo rýchle, zapamätateľné, a tak sme po porade s grafikom vybrali meno Radar. Až teraz, s našou narodeninovou kampaňou a so sloganom Radar vás má rád, mi všetko do seba zacvaklo.“

Nezabúdajme na to, že Radar je tlačený časopis. V ére, ktorá už skoro pred všetkým píše e-, to možno niekomu príde archaické, ale Jaruš na papier nedá dopustiť. „Od začiatku som vedela, že pôjdem do printu. Vôňa papiera a to, že niečo chytíš do ruky, povaľuje sa to u teba na gauči, na deke alebo stole, to podľa mňa elektronika nevytlačí. A vieš čo? Raz z toho možno bude úplný štýl, hipsterina, retro.“ Mimochodom, snáď mi odpustíš, že už si nepamätám zdroj, ale niekde som čítal, že sa do kurzu dostávajú drahé premakané väzby v nižších nákladoch. Trend paperbackov vraj skončil, pretože ak chceš lacňárnu, kúpiš si e-knihu, ale ľudia, ktorí majú radi fyzické knihy, majú radi práve ten špecifický pocit krásna, ktorý tlačená kniha v parádnej väzbe dokáže ponúknuť. Či to nie je len marketingový kec, nechám na tvojom posúdení.

Sloboda chutí

Mnohí z nás pracujú na svojich „šuflíkových“ projektoch, aj Jaruš ich má kopec a priznáva, že Radar je projekt, ktorému verila naozaj naplno, a preto sa ho odvážila premeniť na realitu. Zaujímalo ma, prečo sa rozhodla pre sebarealizáciu práve tvorbou časopisu. „Vydávať časopis je fantastické, pretože máš platformu, na ktorej sa môžeš prejaviť, môžeš povedať, čo chceš, a niet tej moci, ktorá by ti to zakázala. Samozrejme, ak dodržuješ zákony a etiku. :-)“

Tvoriť časopis ju baví aj preto, že môže podporiť ľudí, ktorí si to zaslúžia, len tak z dobrej vôle. „Keď som si povedala, že chcem rubriku, ktorá sa bude venovať krízovým centrám, tak bola. Keď som si povedala, že s nejakým človekom nechcem robiť rozhovor, pretože sa mi napríklad nepáči, ako sa prejavuje, tak to v časopise jednoducho nebolo.“

Médiá majú moc, na tom sa zhodneme asi všetci. Moja respondentka si to, samozrejme, uvedomuje. Priznáva, že v dobrom závidí známym osobnostiam, s ktorými robieva rozhovory, pretože ich názory verejnosť zaujímajú a ich tvár pomáha realizácii rôznych projektov. „Sláva otvára dvere aj tam, kde sa to nám bežným smrteľníkom nedarí. Keby som mala takú moc aj ja, určite by som ju tiež, a hlavne rada, využila práve na pomoc druhým. Spolupráca s krízovými centrami mi ukázala, že tu chýbajú elementárne veci, zariadenia pre skupiny ľudí, ktoré medzi nami žijú, ale náš sociálny systém akoby ich nepoznal, a tak im nevieme pomôcť.“

Romány v dave

Časopis Radar je nielen o celebritách, ale aj bežných ľuďoch. Keď Jaruš vypustila z úst slová „román sa skrýva v každom človeku,“ trafila moju strunu. Ale, uf, časom som za tým objavil pachuť pátosu začmudeného gýčom. Pomohlo, keď som si znova vypočul nahrávku rozhovoru, a pátos sa stratil. Posúď sám: „Veľmi by som chcela zapájať do tvorby časopisu ľudí z davu, nemyslím teraz celebrity. Verím tomu, že keby si zastavil kohokoľvek na ulici a sadneš si s ním na hodinku, počas ktorej by ti porozprával o svojom živote, deťoch, manželstve… Vypočul by si si jeden parádny román. Myslím si, že každý má v sebe niečo, čo by vypovedané dokázalo pomôcť alebo motivovať druhých.“ Keď hovorila tieto slová, mala taký ten zasnívaný pohľad, ktorý spôsobil, že som jej zožral každé slovo.

Otázka do sveta: Nebavia ma rozhovory, ktoré majú obyčajnú formu otázka-odpoveď, a posledné, čo chcem, je nudiť ťa. Preto ma zaujíma, ako sa ti páči táto forma komentovaného interview?