Obyčajný svet škaredej a blbej žaby

14. marca 2019 Inšpirácie
Obyčajný svet škaredej a blbej žaby

Tuším je dnes všetko nastavené tak, aby sme sa vospolok nechali postihnúť nejakou bipolárnou poruchou… Vážne ma začína trápiť idea doublethinku. (Verím, že každý čitateľ románu 1984 od Orwella vie, o čom hovorím.) V podstate ide o to, aby bol človek presvedčený, že je niečo biele a zároveň čierne, a prišlo mu to celkom prirodzené a normálne.

Napríklad takí budhisti tvrdia, ospravedlňujem sa za zjednodušenie, že utrpenie človeka spočíva v jeho žiadostivosti. V duchu doublethinku mi z toho vychádza, že mám chcieť nič nechcieť. Možno som len nechápavý, ale vidím v tom celkom slušný paradox.

Ako krčmový odborník na tieto duchovné veci si dovolím zacitovať majstra Oogwaya (tú korytnačku z Kung-fu pandy): „Yesterday is history, tomorrow is a mystery, but today is a gift. That is why it is called the present.“ No krásna veta, aj vytetovať by som si ju dal, ale ju neprekladám, lebo by som ju pokazil. 🙂

Áno, dnešok je len jeden a žijem len raz, tak ho chcem žiť nadoraz. Juchú, to bude bengál! Ale hej, dokelu, nie je mi jedno, čo tu po sebe zanechám. Bengál sa nekoná, veď čo ak sa vo veku 897 rokov dožijem dôchodku? Finanční agenti, hrňte sa ma zabezpečiť, kým budem riešiť rozpad osobnej integrity. Doublethink mi totiž vraví: „Užívaj si, človeče, každý deň, akoby bol tvoj posledný, ale nezabúdaj pri tom myslieť na budúcnosť.“ WTF?

Vážne sa z toho všetkého občas cítim ako tá žaba v starom vtipe, ktorá sa mala rozhodnúť, či chce byť pekná alebo múdra, a podľa toho sa postaviť do jedného z dvoch radov vedúcich k stvoriteľovi. Žaba chcela jedno aj druhé, ale nemienila sa preto roztrhnúť, tak zostala škaredá a blbá…

Ak odbočím od budhistického „chci nič nechcieť“ a načriem do krížikového náboženstva, môžem si do doublethinkovej výbavy vziať niečo v zmysle: „Chci nechcieť, čo chceš, aby si nebol hriešny.“ Prípadne: „Buď šťastný, že teraz nie si šťastný.“ Jaj, jaj, žabu rozdrapuje v mixéri.

Samozrejme, nič proti spomínaným vierovyznaniam, necháp ma zle, milý čitateľ, neútočím, to sa mi len tá škaredá a blbá žaba v mozgu trocha rozdrapuje. Rozdrapuje, ale rešpektuje. 🙂

Idem radšej späť na zem. Nazad do tohto marazmu, v ktorom sa mám šancu vyznať, ak vraj budem informovaný. Užívam si tu teda nevídaný informačný boom a čím viac toho vidím a čítam, tým som viac zmätený. Aspoň naozaj viem, že nič neviem, nanešťastie, toto vedomie nevedomia mi situáciu nijako neuľahčuje.

Už vôbec nie, keď sa blížia voľby veľkej hlavy nášho malého štátu. Neodmysliteľný mediálny humbug mi dáva dojem, že voliť treba, lebo môžem niečo zmeniť. Ten istý mediálny humbug ma však neustále upozorňuje na to, že v skutočnosti politiku riadia nevolení ekonomickí hráči a nie naši volení reprezentanti. Takže verím v zmenu, ale zostávam skeptický. Ďalší krásny mindfuck. 🙂

Od nadpozemských vecí, médií a ľudí preto odvraciam pohľad smerom k technológiám. Sú vraj naším jediným východiskom, ak chceme odvrátiť skazu planéty, ktorú sme už takmer vypľundrovali na kosť. Pohľad sa mi ale trocha kriví, pretože pri pľundrovaní nám v záujme pokroku pomáhali práve technológie. Takže hurá technológie a dočerta s vami.

Ej, doublethink, kvôli tebe bojujeme vojnou za mier, zmenou za stabilitu, utrpením za šťastie… A celkom jednoznačne nám to všetkým dáva zmysel. Nepochopila to už asi len tá žaba, ale čo tam po nej, veď je aj tak škaredá a blbá. 😉

Viem, viem, z tohto blogu o niečom a o ničom zároveň jeden múdrejší nebude. Chce sa mi už len dodať, že našťastie existuje zlatá stredná cesta, ale keď nad tým trocha zamyslím, zisťujem, že aj tá je v duchu doublethinku iba sivým priemerom.