Múza kreatívnej deštrukcie

Už dlho som držal pysk, lebo s mojou aktuálnou tvorbou sa vážne nemôžem chváliť. Som zavalený prácou, spánok má pre mňa hodnotu diamantov, inšpirácia ma nekope bežným striedavým prúdom…

Ale tá vrtošivá motivácia nakoniec vždy príde, odkiaľ ju nečakáme. Beng! Stačila úžasná spoločnosť inšpiratívnej ženy a je to tu. Múza vážne nie je ženského rodu náhodou. 😉

Takže len tak sa človek vykecáva so srdcu blízkou krásavicou, ktorá mu z ničoho nič vpáli do tváre teóriu kreatívneho deštruktivizmu. (Toto slovné spojenie mi vážne musela nahrať do mobilného záznamníka, lebo kapacita mojej pamäti už len žiarlivo zazerá na 3,5-palcovú disketu).

Späť ku kreatívnemu deštruktivizmu. Paráda, úžasná vec, poprdeli prístup, s ktorým autor vezme svoju predstavu o tom, ako by dielo, kapitola, zápletka, postava… mali vyzerať, poctivo sa do tej overenej mustry zahryzne, ale nakoniec sa na celý vzor, s prepáčením, vyprdne. 😊 Základy ponechá, ale rozbije pôvodnú predstavu, do modrej oblohy šplechne hrsť červenej pšenice… A získa pokrivené, ale originálne, slobodné a autorovmu naturelu pasujúce dačo. Pretože citujem demoličnú čatu múzy: „V umení neexistuje nie.“

Teraz vážne neviem, či mi je celkom rozumieť, veď mi to, milý čitateľ, napíš do komentára, ak chceš. Každopádne je pol druhej po polnoci a mne to dáva zmysel celkom jednoznačne. 😀 😀

Osviežujúco na mňa zapôsobilo jednoduché (znovu-)zistenie, že subjektívna predstava o tom, ako má dielo vyzerať, dokáže zbytočne zväzovať kreativitu. A teraz? – Všetko zničím… – Hahahaha! (Čítaj mefistofelovsky.)