Rozlúčka s na hlavu padnutým

Málokto mi to verí, ale vážne žijem na hrane. Niekto by možno povedal, že som adrenaline junkie, a mal by veru pravdu. Neplávam pritom so žralokmi, nešiniem si to po slovenských výtlkoch stopäťdesiatkou, nedávam si lakeť z okna, keď sa točím na kruháči… Ale.

To sa podrž, milý čitateľ, nikdy som nemal puzdro na mobile. Vážne, takto nezodpovedne, bez ochrany. 😉

A nekúpil som si puzdro ani žiadny prihlúply obal, hoci mám telefón, ktorý bol pravdepodobne vyrobený v durexáckej fabrike na lubriganty. Pri každej možnej príležitosti to hovädo vykĺzne z vrecka, ideálne sa papuľou hodí rovno na betón a tam trucuje… Tomuto ja vážne odmietam hovoriť smart.

Ale, ako sa vraví vo východoázijských chladiarňach, došiel na psa mráz. Nie, neroztrieskal som ho, no dajako mi z toho všetkého chudák osprostel. Trvá mu asi tak jeden a pol večnosti, kým pochopí, že si chcem pustiť pesničku, prečítať mail, ukázať tetuške sprievodkyni lístok… Takže ma teraz čaká ďalší brutálny adrenalínový zážitok – musím navštíviť mobilného operátora, vybrať si mobil a, to je najťažšie, presvedčiť tam toho niekoho, že nechcem puzdro na mobil a nechcem si ho ani poistiť. Lebo žijem na hrane a neplávam so žralokmi…

Vieš čo? Aj mi za tým šmykľavým hajzlíkom bude ľúto. Chápeš, prežili sme spolu 4 roky a mali sme svoje vzlety aj pády, aj pády, aj pády. Nebolo to márne, ale už je to preč. Poprosím o minútku ticha… Alebo radšej o desať, aby to aj ten telefón stihol pochopiť. 😉