Gramatická blamáž

Za blog, ktorý práve píšem, by som si pred pár rokmi strelil po papuli. 😀 Prepáč, milý čitateľ, že sa obúvam do niečoho tak nudného, ako je gramatika. Och! Už vidím tie prevrátené oči. 😀

Samozrejmá vec, chýb a preklepov sa dopúšťame všetci. Robíš ich ty, robí ich tvoja stará mama, robí ich kocková hlava v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV a robím ich aj ja.

Nedávno som do FB statusu napísal slovo vyrtuálny, za čo ma viacerí z vás slušne poslali do kúta, nech tam nazerám do nezmerateľných hlbín môjho studu. 😀 A tak mi treba. Uznávam. 😀

Ospravedlňujem sa všetkým, ale na hovadiny tohto druhu mám vrodené vlohy. Raz som klientovi hrdo odovzdal prdbežnú správu, na záver e-mailu som adresátovi pofakoval za jeho čas a dohodol sa na mítingu pred desiatov hodinou. 😀 Hanbil som sa ako čokel a určite sa blamujem aj publikovaním tohto príspevku… Idem si ho radšej znova prečítať, hoci to zrejme nepomôže. 😀

Je paradoxom a veľkým svinstvom zároveň, že vlastné chyby nevidíme (ani povahové, ani gramatické), kým omyly ostatných nám skáču do očí ako Trumpova ofina.

Pred niekoľkými rokmi by som si dal facku za tento blog, pretože ja som bol ten, čo sa pri prvom diktáte na vysokej škole vyznamenal takmer päťdesiatimi chybami. Ja som bol ten, ktorý považoval gramatiku za kreativitu obmedzujúci fašistický nástroj, za myšlienky kastrujúceho molocha, za vypočítavého vraha slobody písomného prejavu…

Milý čitateľ, poviem ti, zmenil som názor. A to je aj pointa tohto blogu. Nikdy to nebude dokonalé, ale ak už sa venujeme písaniu, slovenčina je náš pracovný nástroj. Ak chceme byť dobrí v tom, čo robíme, potrebujeme občas otvoriť slovník, aby sme napríklad prestali doporučovať kvalitné služby a začali ich odporúčať. Aby sme cvičili kľuky, nie kliky. A aby sme neboli zabednení, keď môžeme byť tak správne zadebnení… 😀

Vážne mi zostane vždy trocha smutno, keď počujem nejakého autora, že zvysoka prdí na nejakú slovenčinu, o tú nech sa starajú gramatickí korektori. Príde mi to, akoby som počúval architekta, ktorému je celkom jedno, z akého materiálu sa bude budova stavať… Tebe nie?

Ale fuj, už zas moralizujem. Idem sa ja tíško modliť, nech v tomto texte nemám hrúbku. Porúčam sa a fakujem za pozornosť. 😉