Mám tehlu a nebojím sa ju použiť

Sú dni, keď to nejde, ani keby ste do toho tehlou mlátili. To ale nie je môj dnešný prípad.

Samochvála smrdí, tak ten puch bude asi cítiť až do nebies. 🙂 Podarilo sa mi dnes napísať úvod knihy, ktorú by som sám chcel čítať. Áno, dobre, ide len o dva krátke odstavce. Pracoval som na nich tri dni – z toho 2 a pol len mentálne. Dnes poobede som tie dva malé kúsky textu napísal, opravil, preštylizoval, opravil, vymenil im poradie, a potom ich zas vrátil späť.

Veľmi rád by som tu z nich niečo zverejnil, ale to by som ich musel vlastne publikovať celé. 🙂 Prezradím aspoň, že som si zvolil rozprávačský prístup, ktorý mi je blízky. Tak trochu rozhovor s čitateľom. S tebou.

Chcel som začať rovno dialógom postáv, nech si z neho vyberie každý svoju pointu. Chýbalo mi však dačo úderné – nejaká tá tehla do zubov. Moja bývalá triedna, ktorej plánujem túto knihu venovať, nečítala knihy ďalej, ak ju v prvých odstavcoch nezaujali. Myslím, že to tak robí väčšina ľudí.

Priznám sa, že som čitateľ, za ktorého musí byť každý autor vďačný. Keď si vyhliadnem nejakú publikáciu a „odkusnem si z nej“, dočítam ju do konca, aj keby čo bolo. Občas nadávam, pohoršujem sa, ale čítam ďalej. Do samého konca verím, že mi aj brak niečo dá.

Otázka do sveta: Keď pred teba položím Chrám Matky Božej v Paríži, Da Vinciho kód a mäsiarsky nôž, ktorú knihu rozsekáš?