Recenzia: Vzduchobrodci (Vladimíra Galková)
Čo všetko sa dokáže stať, kým sa jedna modrina zahojí? Koľko času potrebuje jeden obyčajný fokel na rekovalescenciu? Týždeň, roky? To čo nás naozaj bolí, je fakt, že sme dostali na budku, alebo to, prečo sme ranu do ksichtu vôbec dostali?
Spoznajte odpoveď vďaka Vzduchobrodcom od Vladimíry Galkovej. Vďaka príbehu, ktorý má čo povedať generácii, s ktorou som bytostne spriaznený. A verím, že nielen ja, ale aj generácia o kúsok vyššie i nižšie. Pretože v mojich 35 rokoch sa, samozrejme, celkom úprimne a skromne, vnímam ako stredobod vesmíru… 😉
Autorku osobne poznám a dlhodobo nevychádzam z údivu pri humore, ktorým ma neustále dokáže prekvapiť. O to viac otváram ústa, keď začne hovoriť o niečom vážnom. Pretože Vlada mi svoje príbehy nepodáva ako poučku, ale ako zážitok, ako pokec, z ktorého ber si kto chce, čo chce.
Autorkina druhá kniha Vzduchobrodci sa číta s ľahkosťou dobre rozpovedaného príbehu. Avšak sú momenty, pri ktorých sa táto ľahkosť stratí. Nie pre nejakú komplikovanú štylistiku, ale pre to, čo sa v príbehu reálne odohráva.
V tomto momente si vyberám priestor na vysvetlenie… 😊 Keď sa ma raz jeden môj kamarát pýtal, čo považujem za rozdiel medzi dobrou a zlou knihou, odpovedal som mu celkom jednoducho: Kniha, ktorú si prečítaš, baví ťa a ani sa pri nej nenadýchneš, je možno super, ale mňa viac bavia tie knihy, pri ktorých sa potrebuješ zastaviť, zamyslieť, utriasť si nie dej, ale predovšetkým dôvod, prečo si sa nad tým celým vlastne musel pozastaviť a niekoľkokrát sa zhlboka nadýchnuť.
Vzduchobrodci sú knihou, ktorú som čítal plynulo avšak s hneď viacerými hlbokými nadýchnutiami. Pátral som po tom, prečo mi nie je ľahostajný tento príbeh troch kamarátov vo svete, ktorý sa tvári, akoby bol oslobodený od všetkých povinností. A našiel som odpoveď. A túto odpoveď ti, samozrejme, ani náhodou neprezradím. 😊 Pretože to sa v recenziách nerobí… Na to si treba knihu prečítať a spraviť si vlastný názor. 😊
Ale nech ti nie som nič dlžný, určite rád prezradím, že Vzduchobrodci ti prinesú príbeh slovenského dievčaťa žijúceho v Prahe. Dievčaťa, ktoré jedného večera dostane päsťou do ksichtu, lebo… Lebo si o to koleduje. Nemaj strach, toto hrdinku príbehu na kolená nepoloží, avšak kým sa jej tá modrina pod okom zahojí, okúsi s kamarátmi nečakané príhody, ktoré ju vytrhnú z každodennej rutiny. Zakúsi slobodu „ako zamladi“, akoby objavila pamätník tých vlastných zlatých čias… Ale žiadny pamätník nie je postavený bez prasklín, a tie jej treba v záujme budúcnosti alebo šetrne zaceliť, alebo nechať vybuchnúť do povetria.
Páčili sa mi charaktery všetkých hlavných postáv, ktoré neboli lacné ani plytké, naopak, prekvapovali ma svojim konaním. Páčil sa mi spôsob, ktorým dej plynul, a nebola šanca domyslieť si, ako sa cesta charakterov skončí. Páčila sa mi nenáročnosť, s ktorou mi bol príbeh servírovaný. A predovšetkým, páčil sa mi pocit v zadnej časti oka, ktorý mi neustále napovedal, že hej, bacha, tuto ide o viac, než je napísané v riadkoch.
Ja som si brodenie vzduchom vážne užil. 😊