Romány spriada s nadhľadom – Michaela Zamari

Ahoj, čitateľ, tvorivec, pred očami máš sľubovaný rozhovor s Michaelou Zamari, autorkou ženského románu Šéf môjho šéfa. S Miškou som sa stretol na tajnom mieste uprostred Bratislavy, aby som z nej vymámil mystérium jej úspešnej tvorby. Verím, že ťa jej príbeh a názory inšpirujú pri vlastných kreatívnych počinoch. 🙂

Teší ma, že sa na náš rozhovor Miška odhodlala, hoci som jej ani jednu otázku neposlal vopred. Mám totiž rád, keď sú odpovede spontánne, autentické a o to pravdivejšie. Prezradím ti, na začiatku bolo trocha cítiť, že mladá a veselá autorka by asi rada videla svoje odpovede najskôr na papieri, aby ich mohla pekne štylizovať. V štylizácii textu je Miška fakt dobrá, jasným dôkazom je jej prvotina, ktorej sa darí opúšťať kníhkupectvá v nemalých množstvách. Počas rozhovoru sa Miška občas zastavila, aby dala svojej výpovedi výstižnejšiu formu. 🙂 Možno ide o drobnú profesionálnu deformáciu každého spisovateľa. 🙂

„Snažila som sa ľudí pobaviť“

„Predstav si, že zomrieš ako veľmi úspešná autorská ikona,“ vypálil som odboku, „čo by o tebe mali napísať literárni kritici do čítaniek? Čo má po tebe zanechať tvoja tvorba?“
Miška zjavne nečakala, že ju „pochovám“ hneď na začiatku. 🙂 „Vieš, že som o tom rozmýšľala, keď som bola ešte na strednej?“ priznala napokon. „Nemala som vôbec takéto ambície, ale vravela som si, že bodaj by som raz napísala niečo tak dobré, že by sa na mojich dielach ľudia učili, čítali ich a páčilo by sa im to. Chcela by som, aby  moje príbehy priviedli čitateľa k zamysleniu sa nad životom a hodnotami, ktoré sú pre mňa najpodstatnejšie. A keď už, priala by som si mať pri svojom mene titulok – autorka, ktorá otvorila témy, ktoré tu pred ňou neboli. Alebo možno boli, ale v inej, utiahnutejšej forme. Možno témy, ktoré budú trochu kontroverzné, no skúsim ich podať ľudskou formou.“

Poďme ale pod povrch a postavme lupu nad autorkine hodnoty… Poľahky zistíme, že k tým najdôležitejším v jej živote ju priviedli potulky svetom. „Sloboda, ktorú mi cestovanie ponúka, znamená pre mňa veľmi veľa. Voľnosť je pre mňa dôležitá v práci, pri tvorbe a vo vzťahoch tiež. Samozrejme, sloboda by mala ísť ruka v ruke so zodpovednosťou. Okrem toho ma cestovanie naučilo aj oddeľovať reálne problémy od tých, ktoré jednoducho prejdú, poučíme sa z nich a nakoniec sa zasmejeme. Je zbytočné zaoberať sa napríklad kečupom na blúzke, keď na druhej strane sveta niekto ani nevie, čo kečup je.“

Tento Miškin prístup sa nedalo nevidieť v charaktere hlavnej postavy románu Šéf môjho šéfa. „Moja kniha nie je o mne,“ pre istotu mi pripomenula autorka, „ale každý autor, samozrejme, do svojich diel vkladá časť zo seba. Nikdy som vlastnosti hlavnej hrdinky nenazvala hodnotami. Predovšetkým som sa snažila ľudí pobaviť, pretože viem, aké je dnes ťažké nájsť si čas na čítanie. Som rada, ak moja kniha dala čitateľom pozitívny nadhľad.“

„Pod pseudonymom sa môžeš stať hocikým“

Ženské romány sú o najmä o vzťahoch, ľúbostných, intenzívnych, búrlivých, zamotaných… Myslím, že aj teba neraz zaujíma, čo z toho všetkého majú autori a autorky reálne odžité. Miška prezradila, že „samotný príbeh v prípade jej debutu vyprodukovala hlavne fantázia, avšak väčšina pocitov a zážitkov opísaných v knihe je autentická.“ V budúcnosti by chcela viac čerpať zo svojho života a aj to je jeden z dôvodov, prečo sa rozhodla schovať za pseudonym Michaela Zamari. „Teraz sa už na tom smejem, lebo dnes stačia dve kliknutia a dopátraš sa ku skutočnému menu autora. Pod pseudonymom sa však môžeš stať hocikým, skrýva sa za ním spomínaná sloboda.“

Rád ti ušetrím googlenie, milý čitateľ, občianske meno Michaely Zamari je Michaela Zábojníková. Rozdielnosť nie je taká markantná ako napríklad pri Georgeovi Orwellovi (Eric Arthur Blair), možno aj preto sa Miška nevyhla porovnávaniu reality s fabulovanými postavami. „Občas to bolo naozaj komické,“ spomína Miška, „pretože sa v mojej knihe našli aj ľudia, ktorí s príbehom absolútne nesúviseli. Ťažko sa potom niektorým ľuďom vysvetľuje, že neboli inšpiráciou.“ 🙂 Moje skromné skúsenosti len potvrdzujú Miškine slová, mám pocit, že niektorí ľudia sa jednoducho nájdu aj v Pánovi prsteňov. 😉

„Mám už prvého hejtera“

Miška má v sebe poctivý kus pokory. To musím napísať celkom jednoznačne. 🙂 Vďaka tomu rozhovor, ktorý práve čítaš, zďaleka neprebiehal v medziach „ja otázky, Miška odpoveď“. Občas som mal pocit, že to bolo celkom naopak, ale väčšinou akoby žiadne otázky neboli potrebné. Pritom som si uvedomil hroznú skutočnosť, že moja respondentka je azda lepším poslucháčom, než som ja. 😉 Akoby to nestačilo, pokoru a pozitívny nadhľad doplnila Miška o sebadisciplínu. Milý Ježiško, tento trojlístok si prosím pod stromček aj ja. 🙂

„Pri písaní nemám striktné osnovy, ale viem byť na seba veľmi prísna. Občas sa na mňa priatelia hnevajú, že nemám čas ísť s nimi v piatok alebo sobotu von, ale pre mňa tieto dni predstavujú obrovský časový materiál. Nechcem však dehonestovať zábavu s priateľmi, veľmi veľa pre mňa znamenajú ich názory a pochopenie.“ Ako to už býva, autorkino okolie sa vždy ako prvé pustilo do pochvál a kritiky. Okruh hodnotiteľov sa vydaním knihy Šéf môjho šéfa veľmi rozšíril. „Mám už aj prvého hejtera,“ oznámila mi Miška s úsmevom a bolo vidno, že to berie s nadhľadom. „Všetci máme na literatúru odlišné názory a to plne rešpektujem. Samozrejme ma teší, keď mi píšu fanúšikovia, že sa im kniha páči a uvítali by jej pokračovanie. Takýchto pozitívnych reakcií je, našťastie, veľa. Z negatívnych ohlasov sa snažím hlavne poučiť a nenechať sa odradiť od ďalšej tvorby.“ Vyzerá to teda tak, že sa autorka vyhla tomu najhoršiemu – ľahostajnosti čitateľa. 🙂

„Niekedy by som chcela zmazať svoju pamäť“

„Najťažšie pri písaní knihy je odosobnenie sa,“ prezrádza Miška ďalej. „Dávam si záležať na detailoch, pretože verím, že ich pozorní čitatelia naozaj ocenia. Nastavujem si zrkadlo a snažím sa, aby bol každý odsek dostatočne zrozumiteľný aj pre ľudí, ktorých nepoznám. Vždy je to však subjektívne a je veľmi náročné naučiť sa pozerať na vlastný text inými očami. Myslím si, že mi to ešte nejaký ten piatok, mesiac, rok, dva, tri alebo päť, potrvá.“ 🙂

Vo vydavateľstvách o kvalitách textu rozhodujú tiež jednotlivci, preto zostáva len veriť, že začínajúci autor narazí na tých správnych ľudí. Miška mala v tomto prípade šťastie, ale nebolo to bez obetí. „Z pôvodnej verzie knihy Šéf môjho šéfa sa po editovaní vydavateľom zachovali približne dve tretiny. Dnes nikto nie je veľmi naklonený vydávaniu 500-stranových kníh, preto som musela pristúpiť na kompromisy a niektoré pasáže skrátiť. Mrzelo ma, že z knihy vypadli úvodné časti, ktoré boli naozaj na 90 % inšpirované skutočnými udalosťami.“ Kladiem pomyselný veniec na vyškrtnutú jednu tretinu a snažím sa predstaviť svoju márnivosť v takejto situácii…  Nebolo by mi všetko jedno, ale Miška ma potešila, keď prezradila, že s vypustenou časťou má ešte plány a jej námaha zrejme nevyjde nazmar. 🙂

Písanie autorku nadovšetko baví, púšťa si pri ňom muziku podľa nálady, v ktorej sa nesie tvorená pasáž. „Mám hudbu vytriedenú podľa štýlu a púšťam si ju ako podmaz, podľa toho, aké emócie si potrebujem navodiť. Spolu so spomienkami odvádza hudba veľmi dobrú prácu. Najviac ma bavilo písať dialógy, ktoré akoby išli samy od seba. Potešilo ma, keď som si knihu prečítala s časovým odstupom a tieto rozhovory ma stále bavili. Niekedy by som chcela zmazať svoju pamäť a prečítať si vlastnú knihu ako nezávislý čitateľ.“

Príbeh nekončí

Pozitívnou správou je, že pokračovanie knihy Šéf môjho šéfa je už napísané. Verím, že sa Miške podarilo dať zo seba čo najviac a raz o nej napíšu do učebníc presne to, čo si praje. „Nechajme sa prekvapiť, či sa mi to podarí. Sama som zvedavá.“ 🙂