Vrtošivý kolorit tvorivého ducha
Nepovažujem sa za citovo labilného, ale ukazuje sa, že vrtošivosť tvorivej nálady je pre mňa momentálne nepriateľom číslo jeden. Mať prýštiacu chuť písať a spolu s ňou aj emočný stav, ktorý tomu zodpovedá, nie je totiž žiadna samozrejmosť.
Aby som to vysvetlil – keď začnem mlátiť do klávesnice s úmyslom vytvoriť niečo čitateľné, potrebujem súčinnosť troch prelietavých mŕch:
- Dejová linka, aby pri tom čitateľ nezaspal.
- Zmysluplná idea nad dejom, nech to nie je o problémoch neolúpaného hrachu.
- Správna nálada, diktujúca štýl, tón, svojský kolorit a naratívnosť príbehu.
No prosím, toto je moja svätá trikolóra. Pomiešaním jej farieb má vzniknúť niečo dokonalé. Prúser však je, že stačí, aby jedna z nich bola, prepytujem, na hovno, a výsledok stojí akurát za fekál dlho nevenčeného psa.
Nemyslel som si, že tretia spomínaná mrcha, správna nálada, je tak dôležitá, ale ona sakra je. Obzvlášť pri písaní dlhých beletristických žánrov.
Nie je veľký problém naštvať sa a napísať ohnivú jednotaktovku, v čase depky hodiť na papier bolestný výplach srdca alebo spliesť ľúbostnú patetiku v hormónmi zahlušenom období… Hovadský problém však je udržať či navodiť si tento emočný stav, keď si k počítaču sadáme po 283-krát.
A tak sa mi stáva, že niečo, čo začne ako veselý príbeh skupinky mladých ľudí, chrliacej nadhľadom a vtipom, pokračuje ako vážna obžaloba spoločnosti, že sa aj Zolov J´accuse môže strčiť, a príbeh končí v štýle rozihraných rozprávok na dobrú noc. Na porazenie, priatelia. 🙂
Staré matere vravia, že je všetko v poriadku, kým človek udrží stolicu a moč. Buďme teda optimisti a verme, že spisovateľský tón si udržíme tréningom, keď sa dostatočne vypíšeme a konečne nájdeme ten náš stabilný rukopis, štýl, ktorý nám sadne ako riť na ergonomicky upravený šerbeľ. Ehm, toto už bol asi piaty odkaz, ktorý sa nejakým spôsobom vzťahoval na vyprázdňovanie… preto radšej končím, nech ti neposeriem dnešnú náladu. 😊